reklama

Cesta do neznáma – 1.časť

Jednou z mojich ďalších ciest na potulkách svetom sa stala Srí Lanka. Tentoraz sme ale vyrazili traja - tato, brat a ja.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prípravy na cestu boli hektické, keďže času bolo málo a informácií o hygienickej situácii na môj vkus až nad hlavu. Výber ubytovania som nechala na otca, jadrového fyzika, ktorý sa vyzná vo všetkom, epidemiologickú situáciu mal na starosti brat, zodpovedný zdravotnícky pracovník. No a ja som balila dezinfekčné utierky, jedlo...jedným slovom veci na prežitie.

Odlietali sme z Budapešti, kde sme prišli zas asi 3,5 hodiny pred odletom, aj to po tvrdom vyjednávaní s vodcom skupiny, ktorý trval na skoršom odjazde, aby sme lietadlo stihli aj keby sa vyskytli mimoriadne okolnosti typu nezjazdnosti ciest, krupobitia, orkánu... (mala som pocit, že časová rezerva môjho otca počíta aj s tým, že pôjdeme peši).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Let prebehol bez komplikácií, na letiskách sme postíhali prípoje, no slovom, bolo to až príliš ideálne, aby to bola pravda. Striehla som ako na ihlách kde a kedy to začne škrípať. Môj prvý tip boli kufre, vravela som si, že určite neprídu ale prišli. Kto však absentoval bol vopred vybavený taxikár, ktorého sme si bookli ešte na rodnej hrude, lebo bol lacnejší než všetky iné ponuky no a samozrejme sme ho aj vopred zaplatili. Nebola to nijaká horibilná suma, ale napriek tomu Slováka škrie aj keby sa jednalo len o centík, a tak sme pol hodinu pobiehali pred budovou letiska odolávajúc ponukám iných taxikárov. Podotýkam, že bolo okolo 30 stupňov v tieni, ale Slovák sa nevzdáva. Po polhodine sme však kapitulovali aj my (mám pocit, že otec sa nado mnou zľutoval, inak by tam behal ešte minimálne ďalšiu polhodinku) a nastúpili sme do modrého taxi, ktorého vodič nás ubezpečil, že ubytovanie pozná a odvezie nás. Po polhodinovej grilovačke na slnku, oblečení klasicky „lietadlovo“ v dlhých nohaviciach s mikinami okolo pása, bola táto ponuka priam neodolateľná. Po hodinke jazdy a asi milióne odbočiek medzi uličkami nám začínalo byť jasné, že taxikár tak maximálne pozná štvrť do ktorej ideme, ale hrdosť mu nedovolí niekoho sa spýtať na cestu. Po miernom podrypovaní, či skutočne vie, kam ide (keďže sme okolo jednej budovy krúžili už tretí raz), zastavil a spýtal sa na cestu – našťastie taxameter nebol, len fixná cesta za dopravu, takže sme mali aspoň prehliadku uličkami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ubytovanie sme teda našli a boli sme zvedaví, aké bude v skutočnosti. Rezervovaný sme mali apartmán s dvoma spálňami a kuchynkou, ktorý však nebol v tej chvíli akosi pripravený. Usmievavý majiteľ nám ponúkol alternatívu, za rovnakú cenu. Apartmán s tromi spálňami, troma kúpeľňami, kuchyňou a obývačkou. No neber to! Paráda! Zriadenec nám ešte vysvetlil, že v cene je aj bazén, ktorý nám aj hrdo ukázal. V podstate to bola vykachličkovaná jama so stojatou vodou a chrobáčikmi. Zdvorilo sme poďakovali a pochválili tento bonus - nechceli sme raniť jeho city. 

Ako prvé som sa vrhla do kúpeľne, žiadalo to sprchu. Paranoidne som si opakovala, že ústa musím mať zatvorené (pred očami som mala, vzhľadom na množstvo preštudovaných „overených“ internetových článkov, predstavu kontaminovanej vody spolu s nejakým potvorským mikroskopickým tvorom, ktorý mi vlezie do oka), ale odór bol silnejší než strach, a tak som šla do toho. Otočila som kohútik a čakala na teplú. Po piatich minútach odpúšťania som si dokázala priznať, že čakám márne. Vhupla som do vane a pochopila, čo znamená byť ľadový medveď. Aby som voľajako zamestnala mozgové bunky neustále vysielajúce chladové signály, nenapadlo mi nič iné, než zarevať všetky slovenské hity, ktoré mi v tom momente prišli na um. Môžem povedať, pomáha to. Horšie to však znášala ostatná časť skupiny, ktorá moje avantgardné umenie nedokázala náležite oceniť. Tento rituál som opakovala až deň do odjazdu, kedy sa nám podarilo nájsť na stene pred kúpeľňou vypínač (vyzerajúci ako ten klasický vypínač na svetlo) a náhodným stlačením sa neudial zázrak (konečne sme zapli ohrievač teplej vody).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kuchyňa bola fajn, jedinou chybičkou krásy bolo, že tam absentoval akýkoľvek riad, lyžičky, poháre...ale bola. Chlapi na našu záchranu rozbehli akčný plán, odchytili zriadenca, pripravení na ťažké vyjednávanie, ktoré sa napodiv nekonalo. Milý mladík poďakoval za sťažnosť, usmial sa a odišiel. Po chvíľke zaklopal na dvere s kompletným riadom, zabaleným ešte z obchodu, doniesol balenú vodu a poprial nám krásny pobyt (hmm, tak takto asi vyzerajú služby, len škoda, že človek musí ísť na Srí Lanku, aby to zažil aj v skutočnosti).

Izby boli priestranné, ako som neskôr zistila, zmestili sme sa tam nielen my, ale aj rôzny exotický hmyz na čele s mravčekmi, ktorí mi s obľubou liezli do pohára. Posteľná bielizeň už čo to zažila, na obzretie matracu som nenašla odvahu, a tak som sa rozhodla spávať ako exot na vlastnom čistom uteráku (myslela som si, že som v tom sama, ale potom som zistila, že podobnou úchylkou trpí aj môj brat a hneď som si pripadala normálnejšia). Otec bol s ubytovaním nadmieru spokojný, jemu nevadili ani mravčekovia, ani voda ani obliečky. Tomu sa vraví vycvičený cestovateľ (keď budem veľká, aj ja chcem byť taká).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Od taxikára sme si vypýtali kontakt a predostreli sme mu našu predstavu výletov. Pozorne si ich prezrel, zasmial sa a povedal, že za tri dni chceme stihnúť to, čo iní za desať. Ha, tak to nás ešte nepozná. Samozrejme, že chceme. Času je málo, pamiatok veľa ale my sme pripravení ísť aj do roztrhania tela (ja teda veľmi nie, ale skupinovému tlaku sa nedalo odolať).

Skoro ráno sme vyštartovali smer príroda, slony, pamiatky. Cesta mimo mesto bola zážitkom samým o sebe. Pruhy tam plnia len dekoračnú funkciu, rýchlosť v štýle čo to dá... brat sa chvíľu snažil filmovať, ale potom to psychicky nezvládol a radšej sme kŕčovito zvierali operadlo pred sebou. Potom ako sme bez zastavenia preleteli priecestím a tesne za nami sa objavil vlak, sme sa už vydali do rúk osudu a radšej sa pozerali inými smermi. Ja som potom síce ešte sebaisto tvrdila, že to je určite bezpečné, ale vrelemilovaný súrodenec mi potom na ukľudnenie našiel štatistiky, koľko smrteľných nehôd sa tam stalo za posledný rok a potom ako na potvoru na tom istom priecestí o deň neskôr zrazili turistov v taxíku.

Zastávka číslo jedna – Dambulla. Komplex Zlatých jaskynných chrámov, mystická atmosféra, nádherné fresky a 153 sôch Budhu. Je to najväčší a najlepšie zachovalý komplex jaskynných chrámov na Srí Lanke. Vstup je umiestnený na skalnom masíve, z ktorého je krásny pohľad na panorámu krajiny. Do chrámových komplexov sa chodí na boso – pozor však na horúce kamene a nenápadné aromatické „pozdravy“ opíc (neskôr sme zistili, že ponožky sú povolené – odkukali sme to od Japoncov... no nič, nabudúce)

Zastávka číslo dva – Sigiriya – zapísaná v zozname UNESCO. Po náročnej ceste a predošlom spoznávaní nádherného a rozľahlého chrámového komplexu v 30 stupňovom úpeku, a to sa bez mučenia priznávam, som bola už na konci so silami. Netušila som, kde sme zastavili a po mojej otázke, či pôjde o náročnú túru otec pokrútil hlavou a zahlásil, že pôjdeme tak 200 metrov, čo sa zdalo kompatibilné s mojou schopnosťou zatnúť zuby a vydržať.

Vystúpili sme z auta a náš taxikár oznámil, že ide zaparkovať niekde do tieňa a približne o 3 hodinky sa vráti. Myslela som si, že som zle rozumela, tak som tejto informácii nevenovala zvláštnu pozornosť. Chyba!!! Taxikár odišiel a ja som bola konfrontovaná so skutočnosťou, že pôjdeme 200 metrov, ale do výšky. A vedie tam asi milión schodov a kovových rebríkov, na čom som reagovala „miernym“ hysterickým záchvatom, ktorý mi bol platný tak akurát na pobavenie mojich spolucestujúcich a následnú snahu odfotiť ma, aby to mali zvečnené na pobavenie pre zvyšok rodiny. Sprvu som odmietla pokračovať, ale na naliehanie a zlostné výrazy vodcu skupiny, krycie meno otec, som si dala „dohovoriť“. Doteraz som za to vďačná. Mala som možnosť vidieť pre mňa ďalší zázrak sveta, nazývaný ako Pevnosť v oblakoch alebo Levia hora. Je opradený mnohými legendami, centrálna hora je vulkanického pôvodu a už pohľad na ňu je úchvatný. Pohľad zhora však berie dych.

V 3. storočí pred Kristom slúžila ako kláštor a v druhej polovici 5. storočia ju dal panovník Kasyapa prebudovať na kráľovskú rezidenciu. Jeho pohnútky boli podľa rozprávaní nasledovné: Nechal vraj zaživa zamurovať svojho otca a pokúsil sa zavraždiť svojho brata, a to len preto, aby mohol ovládnuť kráľovský trón. Bratovi sa však podarilo ujsť do Indie a sľúbil svojmu kráľovskému súrodencovi pomstu. Kráľ preto v záchvate paniky rozkázal presunúť celý kráľovský dvor do bezpečnejších končín, a tým sa stala práve Sigirya. Na vrchole hory dal vybudovať systém palácov, opevnení a nádrží na vodu, do ktorých bola zachytávaná dažďová voda a do niektorých bola voda dokonca vháňaná z okolia pomocou dômyselného systému veterných mlynov. Pod skalou vybudoval záhrady s fontánami, ktoré už vtedy fungovali na princípe tlaku a je ich možné vidieť dodnes. Okolo záhrad vyhĺbili dva vodné kanály, údajne plné krokodílov, prosto takú malú bezpečnostnú poistku. Nakoniec mu to príliš nepomohlo. Pri bitke sa vraj kráľov slon splašil, jeho vojaci si mysleli, že uteká, tak sa „smelo“ rozpŕchli tiež. Kráľ si potom zo strachu, že padne do zajatia vzal život sám a na trón nastúpil jeho brat, kráľ Moggallana. Neskôr pevnosť opäť slúžila ako kláštor až do 14. storočia.

Hlavný vchod pripomína veľkú sochu leva, jeho nohy môžete vidieť aj dnes ale jeho horná časť bola zničená. Okolo celého komplexu sa doteraz rozprestierajú nádherné záhrady (ide o komplex najstarších záhrad sveta), kde nie je problém stretnúť na prechádzke napríklad varana alebo inú miestnu faunu.

Na západnej strane vás uchvátia prenádherné fresky, na ktorých je zobrazená manželka kráľa Kasyapa (a tiež aj jeho konkubíny) – nazývané ako sigiriyské krásky. V komplexe nájdete aj takzvanú Zrkadlovú stenu - vraví sa, že v minulosti bola vysoko leštená a kráľ sa tak mohol kochať pohľadom na seba. Je pokrytá veršami a odkazmi návštevníkov tohto magického miesta, najstaršie sa datujú do 8. storočia. Dnes však zbytočne rýpadlá, perá ani farby nevyťahujte, táto možnosť starodávneho grafity v ponuke už nie je.

Celá Sigiriya je magickým rozprávkovým miestom, ktorý vás ako šibnutím prútika premiestni do časov minulých.

Po tejto skvostnej zastávke sme mali namierené do slonieho sirotinca v Pinnawale. Náš taxi sprievodca nám však oznámil, že do záverečnej to už nestihneme, čo ma teda výrazne sklamalo a v duchu som si dala záväzok, že sa sem ešte aspoň raz v živote musím vrátiť. Vybrali sme sa do mesta Kandy – aj keď za nie prílišného nadšenia zo Srí Lanskej strany, nakoľko už bolo trochu neskoro a my sme mali pred sebou dlhú cestu späť do Colomba a navyše nás ďalší deň čakala plavba so stopovaním veľrýb. Tá sa mala začať ráno, náš vodič sľúbil, že odchod počas spiatočnej cesty prezistí a dá nám vedieť. Kandy sa ale nakoniec konala, pán vodič konečne pochopil, že s mojim tatom sa nevyjednáva.

Kandy bolo hlavným mestom sinhálskeho kráľovstva až do roku 1815, kedy pripadlo Britom. Uprostred mesta sa nachádza umelo vytvorené jazero a na jeho brehu stojí jedna z najposvätnejších budhistických pamiatok Chrám Budhovho zubu – Dalada Maligawa. Nachádza sa tu vzácna relikvia, Budhov zub uchovaný v zlatom relikviári. Podľa legendy boli pri kremácii Budhu okolo roku 540 p.n.l. vytrhnuté štyri Budhove zuby, tri sa vraj dostali do iných svetov a len jeden zostal zachovaný pre tento náš. Doniesli ho vraj na ostrov v 4. storočí ukrytý vo vlasoch princeznej Orisssan. Relikviár je nádherne zdobený, ale či sa v ňom nachádza skutočne oný zub, nikto nevie. V minulosti bol viac-krát ukradnutý a potom vraj vrátený... Konšpiračné teórie vravia, že ho zničili Portugalci, iní tvrdia, že zub je príliš veľký na to, aby bol ľudský...Relikvia nie je prístupná po celý rok, vystavuje sa len pri príležitosti významných udalostí, preto ani odhadom neviem posúdiť, čo z toho je pravda.

Potom sme už pokračovali smer Colombo, začalo sa stmievať a ja som pochopila teóriu relativity... cesta sem sa mi zrazu taká nebezpečná nezdala. Rútili sme sa stredom cesty (aj do zákrut), s permanentne zapnutými diaľkovými svetlami. Ale pokoj, aj protiidúce autá fungovali podobne, takže sme v podstate nevideli nikto nič. V duchu som odriekala asi všetky modlitby k anjeličkovi stážničkovi, ktoré ma naučila babička (vďaka babi) a snažila sa nepozerať pred seba. Pohľad na brata ma príliš neupokojil, aj keď sa snažil vyzerať statočne, jedine otec na prednom sedadle (z bezpečnostných štatistík takzvanom „sedadle smrti“) pokojne odfukoval. Jadrový fyzik je v každej situácii nad vecou (oci - rešpekt).

 Pokračovanie nabudúce...

Lucia Molokáčová

Lucia Molokáčová

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som žena, ktorá rada cestuje, spoznáva odlišné pohľady na svet, "normu" a "to, čo sa má" a snaží sa vytvoriť si priestor na OBYČAJNÝ život. Pretože obyčajné a priemerné nie je zlé :) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu