Moskva - spomienky na prvú cestu za krásami Ruska s otcom v pätách

Autor: Lucia Molokáčová | 29.8.2016 o 17:00 | Karma článku: 3,77 | Prečítané:  661x

Cesta nás obohatí, spomienky zostávajú (ak teda nemáte Alzheimera, alebo inú formu demencie). Najlepšie investované peniaze sú pre mňa tie, ktoré môžem stráviť v spoločnosti skvelých ľudí na skvelých miestach.

Odmalička som bola zvyknutá cestovať i keď musím podotknúť, že balenie a presúvanie sa z miesta na miesto nie je celkom moja šálka kávy. Môj otec je však vedec a cestovanie patrí k veci. Takto nevinne sa začala i moja cesta do exotiky (tí starší so mnou zrejme nesúhlasia, ale pre mňa to vtedy exotika bola). Písal sa rok 2005 a ja som dostala príležitosť, ktorá sa neodmieta.

Prílet na letisko Šeremetevo ma o tom dokonale presvedčil. Keďže som generácia, ktorú v škole ruština minula, ocenila som blízkosť otcovskej istoty. Čakala nás totiž pasová kontrola a vstup na územie matičky Rusi. Rad sa kľukatil, veď kde sa ponáhľať, času je dosť, čo na tom, že niektorí musia stihnúť prípoj alebo ich niekto čaká. Veď počká.

Pred nami sebavedome postával mladík, s postavou i výzorom pripomínajúcim amerického basketbalového hráča, v ruke držiac pas. Keď sme sa temer po polhodine čakania pomaly približovali na dohľad oného čarovného pultíka (pričom nás neustále predbiehalo neskutočne veľa diplomatov, ktorí ako sme zistili neskôr diplomatmi vôbec neboli), prišiel na rad on. Smola. Pani krúti zamietavo hlavou a posiela ho z radu preč. Američan nechápe. Víza i pozvanie má, pas je platný. Svojou dokonalou angličtinou sa snaží dopátrať, kde je problém. Ale tu sa potvrdzuje staré známe: na nič ti je angličtina, keď ju ovládaš len ty. Pani pri pultíku sa usmieva a dokonalou ruštinou mu oznamuje, že musí počkať, kým na letisku (podotýkam medzinárodnom) nájde niekoho, kto tej jeho hatlanine bude rozumieť. No DURAK. Keď si predstavíme, že pani bude minimálne polhodinu intenzívne niekoho hľadať, u môjho otca prevážia filantropické sklony a ponúkne sa ako tlmočník. Chvalabohu. Všetko sa vyriešilo. Mladík zabudol vypísať letáčik, ktorý každý povinne obdržal na palube lietadla. Takže prekážka je prekonaná, hor sa  vpred.

Bývame pár desiatok kilometrov od Moskvy, do hotela nás teda vezie mikrobus v technickom stave tesne pred kolapsom. Hotel je fajn. Otec poznajúc moju mieru potrebného komfortu sa ma snaží pripraviť na najhoršie. Pred vstupom do izby zatajujem dych. Katastrofa sa nekoná, izby môžu byť. Otec sa teší snáď viac ako ja.

V rámci nášho výletu si plánujeme výlet do Moskvy. Rozhodli sme sa využiť ruskú železničnú dopravu. Na stanici som hrdinka. Pristupujem k okienku a pýtam sa na cenu lístka. Samozrejme po anglicky. Pani sa milo usmeje a podáva mi prázdny papier s perom, pričom mi po rusky vysvetľuje, že na stanici bude isto niekto vedieť čo chcem, len ho bude musieť ísť pohľadať. Vzdávam sa. S pohľadom kapitulujúceho šteňaťa volám otca. A ten s pohľadom nekonečného víťaza všetko dáva opäť do poriadku.

Nevadí, hlavne že sedím vo vlaku. Je to expres, má dokonca i toaletu – tureckú. Cesta je príjemná, ubehne pomerne rýchlo. Program limitovaný časom je nasledovný: pozrieť metro, Lenina, Kremeľ, Arbat,  plus -  čo sa stihne. Metro je úžasné. Každá stanica iná, každá je skvost. Oplatí sa vidieť. Aj Lenina. Vstup je zadarmo, čakáme v rade asi 2 hodiny. Za poplatok sa však dá predbehnúť dav ľudí so skupinou so sprievodcom. Ale duša slovenská predsa nebude platiť za niečo, čo môžeme mať zdarma. Vyplatilo sa. Je niečo poobede, preto pridávame do kroku a naberáme smer Kremeľ. Otec sa dáva do reči s miestnym párom učiteľov histórie, ktorí sa ponúknu, že nás Kremľom prevedú a povedia čo to zaujímavé. Len tak, pre dobrý pocit. Široká ruská duša si ma týmto definitívne podmanila. Ochotne nám radia, že v rade pre „inostrancov“ (teda nás, nie Rusov) je vstupné omnoho drahšie a rad je tiež dlhší. Môj otec ani na chvíľku nezaváha. Jeho ruština je dobrá, lístky pýta pre nás oboch. Zdá sa, že to vyšlo. To ešte netuším, že nás pred vstupom čaká ešte prísna kontrola. Po jednom. Chytám paniku, ale otec je nad vecou. V rade som zaujala bojovú pozíciu medzi ruským párom a mojim otcom. Vraj, aby mi vedeli pomôcť. Vôbec ma to neukľudnilo. Prichádzam k uniformovanému mladíkovi a snažím sa porozumieť, čo odo mňa chce. Pýta sa, či nemám zbraň. Odpovedám NET. Ostatné si domýšľam a odpovedám opäť NET. Asi je to v poriadku, lebo sa tvári spokojne. Zrazu nasleduje ďalšia nezrozumiteľná veta. S pohľadom tajného agenta poškuľujem k vedľajšiemu radu. Pani otvára kabelku. Skúsim to teda tiež. Bingo. Je to ono. Mladík sa usmeje a púšťa ma ďalej. Moje nadšenie je obrovské. V eufórii si nevšímam ani našich ruských sprievodcov, mávajúcich mojim smerom a s istotou pokerového hráča mierim rovno k náprotivnému turniketu. Zaslepená víťazstvom otáčam turniket a som na druhej strane. A to doslova. Uvedomujem si, že som práve ukončila svoju prehliadku a stojím v priestore s nápisom EXIT. Chytá ma mierna panika, snažím sa turniket prekonať. Vtom začne hučať siréna a bliká červené svetlo. Mladík pri kontrole púšťa na zem fotoaparát môjho otca (otec aj fotoaparát sú našťastie v poriadku) a rúti sa ku mne. Môj pud sebazáchovy robí čo môže. Na tvári vylúdim ten najnevinnejší pohľad a milo sa usmejem. Zabralo. Mladík silou vôle pootočí turniket, ktorý je však zablokovaný a vytvorí mi tak priestor asi 5 centimetrov. Ukazuje, že mám prejsť. Napriek tomu, že nepatrím k najobjemnejším, reálne hodnotím svoje možnosti. Mladík pochopí. Privoláva posilu a prenesú ma. Bolo by to romantické, keby sa na mňa súcitne neusmiali a ja som nemala pocit, že si myslia, že majú dočinenia s „mierne“ retardovanou osobou. Nevadí. Hlavne, že som opäť pri svojej skupine. Moje otrasené sebavedomie dostáva ďalší úder. Môj „spolucítiaci“ otec nedokáže udržať salvu smiechu.

Hlavne, že sa baví. Ja však ani zďaleka nie. Ďalšia prehliadka prebieha bez problémov, moja nálada sa dostáva k plusovým hodnotám. Svojim dobrodincom ďakujeme, za svoju pomoc a sprievodcovskú službu naozaj nič nechcú. Sú prosto skvelí. Pred sebou máme Arbat. Kúpim si obrázok  - presnejšie povedané, kúpi mi ho otec – aby odčinil spôsobenú traumu. Stálo to za to. Otec je spokojný, lebo ešte stále sme v rámci úspory na lístkoch v pozitívnej bilancii a ja som spokojná tiež. Musíme sa však poponáhľať, aby sme stihli vlak. Bohužiaľ, expres nejde, musíme sa uspokojiť s bežným spojom. Na naše prekvapenie drahším. Rusko je naozaj krajinou paradoxov. Máme ešte chvíľku času. U mňa sa hlási moja biologická potreba ale presviedčam sa, že do vlaku vydržím. Otec je však realista. Prebehne výmena názorov a otec sa rúti k okienku s lístkami. Som mu v pätách. Milej pani za okienkom sa pýta, či je vo vlaku toaleta. Odpoveď znie: NET. Je rozhodnuté. Beriem drobné a idem. Toaleta je opäť turecká. Vchádzam do kabínky, z ktorej mi trčí von celá hlava (nepríjemný pocit) a snažím sa strategicky myslieť. Mám totiž na sebe nohavice, okolo pása ovinutý dlhý sveter, na pleci kabelku a na hlave slnečné okuliare. Som Copperfield. Misia splnená bez najmenšej ujmy. Tento životný výkon už ale asi nebudem schopná zopakovať. Po chvíľke čakania nastupujeme do vlaku s drevenými sedadlami. Pri nás ľudia s bicyklami, miliónmi tašiek ... Hlavne, že ideme. Po pár kilometroch začína teleshoping v priamom prenose. Na každej zastávke (ktorých bolo fakt neúrekom), nastúpi skúsený obchodník a predvádza nám svoje výrobky. Od nožničiek po slnečníky. A samozrejme „mraženoje“ – nanuky a zmrzlina, a to priamo z tašky. Chuť by aj bola ale zdravý rozum káže nie. Odolali sme. Vystupujeme a v obchodíku si kupujeme pravú ruskú zmrzlinu. Je naozaj skvelá.

Naša misia sa chýli ku koncu. Balíme veci a ďalší deň, hor sa v ústrety domovine. Na letisku ma chytá nostalgia a v duchu si sľubujem, že sa sem ešte vrátim. Napriek všetkým odlišnostiam, alebo práve vďaka nim, Rusko milujem!!!

Tak teda, nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Niekedy z toho ide mráz po chrbte, ako keby sme sledovali naživo úpadok Západu

Aj keby sa naučil správať normálne, Donald Trump už je v klietke vášní, ktoré sám vyvolal.

EKONOMIKA

Päť dôvodov, prečo zdražejú poistky domov a áut o desiatky eur

Poisťovne budú platiť nový odvod.

KOMENTÁRE

Toto sú hriechy? Vlastniť spodnú bielizeň, topánky na opätkoch?

Ak nenájdeme spoločnú reč, dopadne to zle.


Už ste čítali?